Keď sa do nich zapozerám a televízia mi teraz poskytuje celkom dobré detailné zábery, radosť a ani spokojnosť v nich nevidím. Hľadám tam radosť z dobre odvedenej práce. Však v poslednom roku odfajkával, len tak hučalo.
Dosiahol to o čom sa iným len sníva. V rukách má neskutočnú moc. Moc rozhodovať o krajine a osude ľudí v nej. Moc, aby sa ľuďom tejto krajiny žilo lepšie. Aby sme mali dobré cesty, kvalitné školstvo, fungujúce zdravotníctvo, nižšie dane, vyššie platy a aj dôchodky, no proste lepší život. Toto všetko mohol tento človek pre ľudí v tejto krajine urobiť, ba ešte aj viac. A teraz sa mohol vytešovať z úcty občanov jeho vlasti a tešiť sa na ďalšie úspešné voľby. Spravil však fatálnu chybu.
Premrhal šancu stať sa uznávanou a uctievanou legendou, štátnikom pozitívne zapísaným v pamäti národa. Človekom, ktorý by dokázal ľudí na Slovensku spojiť, pozdvihnúť krajinu a priviesť ju ku prosperite. Túto šancu však vymenil za čosi, čo mu úctu neprinieslo a už ani neprinesie. Spojil sa s nesprávnymi ľuďmi, ako ich vodca alebo lokaj. Spojil sa s ľuďmi, ktorým išlo a ide iba o zneužitie moci na napĺňanie osobných záujmov, o peniaze, veľa peňazí, majetky, pohodlný život na úkor všetkých, nadštandardné výhody, nepostihnuteľnosť...
Najvýznamnejším výsledkom jeho doterajšej činnosti je to, že ním opovrhujú dve tretiny Slovákov. S takýmto výsledkom svojej politickej kariéry asi nerátal a na očiach je mu vidieť, že si to už uvedomuje. A ešte horšie pre neho je to, že Slovensko je malá krajina. Všetci sa tu poznáme a preto všetci aj vedia kto a ako prišiel ku majetku, fabričke, melóniku či hotelíku. Je len otázkou času, keď aj nepostihnuteľní „nebudú vedieť kedy“, nech už budú kdekoľvek, hoc aj na Belize.
Na tomto mieste by možno bolo vhodné napísať, že mi ho je aj ľúto, ale nie, nie je. Ľúto mi je toho, že si Slovensko bude musieť ešte počkať na charizmatického človeka, ozajstného štátnika, ochotného vložiť svoj talent a schopnosti do služby tejto krajine tak, že bude slúžiť všetkým a nie len svojim.